Konečne som sa rozhodla ako sa bude volať príbeh a dúfam že sa páči.
Ráno som vstala asi okolo desiatej a po dlhom
prevaľovaní som sa donútila vstať z postele.
Urobila som rannú hygienu a obliekla som si dzínsové kraťase a béžovú košeľu. K tomu som doladila jemný make-up
a vyžehlila som si vlasy. Ešte kabelku a pobrala som sa dolu schodmi. Dole
to krásne rozvoniavalo a tak som nakukla do kuchyne. Mamka za rúrou robila
lievance.
„Dobré ránko!“pozdravila som ju. „Dobré aj tebe, ako si sa vyspala v novej
posteli?“opýtala sa ma.“Celkom dobre a kedy odchádzame?“opýtala som sa pre
zmenu ja. „Asi za pol hodinku! Ale vopred ťa upozorňujem na takéto raňajky si
nezvykaj!“ povedala so smiechom a to som ešte ani nestihla zahryznúť do
lievanca.Mamka dorobila lievance a poukladala ich na stôl. Zjedli sme ich
a mamka sa išla vychystať „Veď predsa prvý deň v práci, musím vyzerať
dobre! „. Ja som si zatiaľ zapla telku a naladila MTV. Práve začala pesnička
od Psy –Gamgnam style. Tak prečo si nezatancovať. Uprostred pesničky som
započula smiech tak som prestala a obzrela sa za seba. Mamka sa váľala v kŕčoch
na podlahe.“Ha,ha veľmi vtipné mami. Človek si tu ani zatancovať nemôže!“povedala
som urazne. „Ale môže!“ povedala mamka ešte stále som smiechom, pozbierala sa
zo zeme a zamierila do chodby. Ja som si zobrala kabelku a obula si
hnedé sandále bez opätku.Zamkla som dom zatiaľ čo mamina naštartovala auto(Auto
im tam nechal ten ujo s ceduľkou. :D :D).Cestou sme sa skoro zabili. Bude
ťažké si zvyknúť na jazdu na opačnej strane cesty. Išli sme okolo Big Benu a London
Eye.Keď sme konečne dorazili a vystúpili
z auta, ja krava som sa pozrela na opačnú stranu cesty a skoro ma
zrazilo auto. Stihlo zabrzdiť no mne sa podlomil kolená od toho šoku a padla
som na zem. Niekto vyskočil z auta a pýtal sa ma či som v poriadku.
No ja som nevedela odpovedať. Zdvihol ma zo zeme a vtedy ku nám pribehla
mamka.“Amy si v poriadku?? Amy?!Hovor niečo!!“ „Áno som v poriadku!“konečne
som sa prebrala z šoku.Otočila som sa že idem preč ale zastavil ma chlapec
ktorí vyskočil z auta.“Naozaj ste v poriadku? Nemám zavolať sanitku?“pýtal
sa ustráchane. „Nie, ďakujem zvládnem to.“odpovedala som. Teraz sme už bezpečne
prešli cez cestu a nechali chudáka chlapca nechápavo stáť na ceste s kopou
trúbiacich áut. Vošli sme do budovy a vyšľapali pár schodov, samozrejme sa
to neobišlo bez mamkiních otázok či som v poriadku a tak som jej
vysvetlila že som sa iba zľakla.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára